Archibald - profesor magus arcanus

Po hlavnom Dalaranskom bulvári kráčal mág.

Na ľudské pomery veľmi starý mág. To že to bol naozaj mág a nie bradatý transvestita sa dalo poznať podľa viacerých znakov: pri chôdzi si pomáhal bezmála dvojmetrovou palicou zakončenou elegantným kryštálom, popri pase sa mu na remeni hompáľala tučnejšia sestra Encyclopedie Britannici, v ústach mal pekne vyrezávanú fajku a na rozdiel od vyššie zmienených vyzeral aj vo svojej umne vyšívanej róbe veľmi vznešene. Tento mág sa volal prof. Mag. Archibald Johanes Percival Ferdinand Jozef Adam Sladkokyslý a práve teraz mal naponáhlo, pretože si ho niekto zavolal do kancelárie. Árčí dúfal, že už sa dostal do toho veku, keď si bude volať ľudí do kancelárie on, ale očividne to tak zatiaľ nefungovalo. Pokazilo mu to náladu. A navyše si doma zabudol zuby. Ale bol už príliš ďaleko, aby sa vracal.
O chvíľku dorazil do cieľovej destinácie. Boli to okrúhle fialové dvere s menovkou: Mag. Alfréd Osmičelý. Distingvovane zaklopal, aj keď sa mu myšlienka iba jedného mena zdala absolútne absurdná.
      „Ďalej.“ Ozvalo sa spoza dverí. „Áh, profesor Sladkokyslý. Meškáte.“
Spoza stola sa na Árčího srdečne usmieval asi tak o päťdesiat rokov mladší mág. Árčí nemal rád, keď sa naňho usmievali cudzí ľudia.
     „Bol šom ši v šukrárni kúpiť karamelové veterníšky.“  Povedal starec s kamennou tvárou, z ktorej sa nedalo vyčítať ani ospravedlnenie, ani to, že by to starý pán ľutoval - bola to jednoduchá oznamovacia veta.
     „Aha. No, tak to pre vás mám skvelú správu! Odteraz už nebudete musieť nikam  meškať!“
    „Ako to? Akadémia konešne ušnala môj nárok na ošobného nošiša?“
    „Nie, stále trvajú na tom, že je to iba pre mágov ktorí kvôli nedostatočným nohám nemôžu chodiť. A, prosím, už mi neskáčte do reči.“
Alfréd dvihol papiere, ktoré si pre túto návštevu pripravil.“Tu sa píše, že ste už dvakrát tento týždeň neprišli na prednášku. Keď prednášate, je vám zle rozumieť... študentov trestáte polymorfom. Viete... rozmýšľali ste už nad dôchodkom?“

Čo si to dovoľuješ, ty malý sopliak – učil som ešte predtým, než sa narodila tvoja matka, keby to nebolo proti Kódexu, roztrhal by som ťa na malé krvavé kúsky, ktoré by som zadupal do zeme, napľul na ne a...

   „Hmm? Ja len, že ste nejak dlho ticho.“
   „Prepášte, zamyšlel som ša. Nie. Neuvašoval. Prešo ša pýtate, mladý muš?“
   „Možno nastal pravý čas. Podľa záznamu máte práve dnes osemdesiat rokov. Všetko najlepšie, mimochodom. Viete, treba prenechať miesto mladým. Vlastne je to už rozhodnuté. Prečo nejdete oslavovať?“ Alfréd sa znovu usmial a vytiahol krásnu zlatú plaketu, ktorú podal starému profesorovi. „Gratulujem.“
Archibald ju chytil a bez toho aby pohol brvou alebo sa prestal pozerať tomu sopliakovi do očí prudko mykol rukou a vyhodil plaketu von oknom.
    „Takše rošhodnuté.“ Aj napriek tomu, že mal Archibald obidve ruky na stole, palica stála. Vzduch zapraskal arkánou a vedľa starcovej hlavy sa ľahko zakrivil fialový blesk a mohutná, po pás siahajúca brada sa spolu s róbou rozvlnila.
     „Nešítim, še by šom bol príliš štarý na švoju prášu. Mám rád ušenie. Občaš mošno  zašpím alebo premením nejakého švojho študenta na praša, ale to neznamená, že šom šlý ušiteľ!“
    „Ale áno, znamená,“ dostalo sa mu odpovede. „A teraz, ak ma ospravedlníte, mám veľa práce.“

Študenti v čakárni pred okrúhlymi fialovými dverami, na ktorých bolo napísané Mag. Alfréd Osmičelý počuli dosť hlasné buchnutia a trieštenie skla, na čo z kancelárie vyšiel neškodne vyzerajúci starý pán s dobráckym úsmev. Alfréd (akonáhle už nebol ovca) do konca života tvrdil, že naňho ten luster, knižnica a busta Rhonina padli celkom nešťastnou náhodou a vraj tou istou náhodou skončil aj jeho písací stôl v záhrade pána Koláčika. Árčímu ale profesúru vrátiť nemohol.