pro Alík Sun May 18, 2014 10:24 am◦Jména vašich stávajících postav, jejich RP body a played time
Nikaelo - 51 dní, 14 RPB
Argasian - 6 dní, 6 RPB
Alian - 7 dní, 5 RPB
Počet EB bodů
To už by snáď poviete vy.
◦Proč danou postavu chcete, co si od jejího hraní slibujete
Rád by som si oprášil RP za paladina, ktoré som nehral snáď celé veky.
Nesľubujem si zatiaľ žiadne vysoké ciele, ale niečo sa určite nájde.
A tu už príbeh z histórie môjho paladina:
Obdobie Tretej Vojny
Lordareon sa rozpadal. Stratholme bol zničený a vojská sa začali rozdeľovať. Niektorí ostali verní Arthasovi a jeho zaslepenosti, iní ostali verní kráľovi a Utherovi.
Nasledoval som skupinu odchádzajúcu od Stratholmu. Všetkým bolo jasné, že to čo robí princ Arthas, je šialené. Na druhej strane nebol čas to rozoberať, museli sme sa pripraviť na ďalšie kroky proti Pohrome.
Deň, kedy Hlavné Mesto padlo.
Všetci sa radovali s jeho návratu. Vítali ho s otvorenou náručou, spevmi, kvetmi. Ale to čo sa stalo potom, nikto nečakal. Zabil vlastného otca, kráľa Lordareonu. Vypukol chaos, panika a zmätok. Do toho všetkého sa znovu začala šíriť nákaza. Nič sa nedalo robiť, len utekať preč. Mnoho zmarených životov tým smrtonosným morom, mnoho tých, čo to nestihli.
Čas odchodu
Pár dní bol pokoj, ale bolo to len ticho pred búrkou, ktorá mala znovu udrieť. Bál som sa ostať na jednom mieste. Presvedčil som pár ľudí, ktorí mi boli blízky, aby si zbalili najpotrebnejšie veci a vydali sa so mnou hľadať cestu z Lordareonu. Adriana bola medik, Danik šermiar, Patricius štítonoš a Aerius paladin, to boli moji priatelia. Chceli sme sa presúvať čo najrýchlejšie, nikto nemal celú plátovú zbroj, mali sme maximálne panciere, chrániče na ramena a plátové rukavice, zvyšok tela nám chránila kožená zbroj. Dedinu sme opustili za úsvitu, čakala nás dlhá cesta...
Mierili sme do Andorhalu, odtiaľ sme to chceli vziať ďalej na juh, za hranice Lordaeronu. Šli sme primeraným tempom, vedeli sme, že kedykoľvek môžeme naraziť na nemrtvých. Pred Andorhalom sa aj tak stalo...
„Snáď nepôjdu našim smerom,“ prehovoril jemný ženský hlas.
„Budem rád, keď toto prejdeme bez boja,“ ozval sa muž s hrubším hlasom, ktorý mal pre istotu pripravený krátky meč.
„Zbytočne by sme na seba upozornili, boj by nemal zmysel,“ svôj názor vyslovil aj mladík vyzbrojený štítom kryjúc skupine chrbty.
„Nikto tam nepôjde, jednoducho počkáme, kým odídu. Modlime sa k Svetlu, aby nás nijak nespozorovali,“ ukončil Telarian diskusiu.
Padol podvečer a zástup nemrtvých už bol ďaleko na východe, ale nič nechceli riskovať. Mesto bolo absolútne zdevastované, nebolo počuť nikoho, len vánok túlajúc sa ulicami, roznášajúc prach zo zeme a dym so spálených domov. O kúsok ďalej to nebolo o nič lepšie, dokonca to bolo ešte horšie...
„Svetlo, toľko mŕtvych...“ zhrozene riekol Patrícius
„Je tu i plno rozsekaných ghulov, muselo tu dôjsť ku krvavej bitke,“ prehovoril Danik, ruky mal blízko mečov, chcel si byť istý, že ho nič neprekvapí.
Telarian sa zastavil nad telami, zopnul ruky a začal sa potichu modliť. Aerius sa k nemu pridal, modlili sa spolu.
„Večné Svetlo, prijmi k sebe duše týchto padlých bojovníkov a dopraj im odpočinku, ktorý si zaslúžia. Amen,“ obaja paladinovia vykonali znak kladiva a otočili sa k skupine.
„Viac pre nich momentálne urobiť nemôžeme, len prosiť Svetlo o ich pokojný spánok,“ povedal Aerius.
„Poďme odtiaľto, nechcem tu ostávať príliš dlho,“ prosiac preniesla Adriana.
Pokračovali, ale jediný Patriciusov krok na suché kosti, ktorých praskot sa rozľahol po celom opustenom meste, ukončil tichú prechádzku. Zo zničených domov začali vyliezať zvedaví nemrtví a hľadali narušiteľov ich pokoja.
„No do r*ti,“ zanadával si, štít vztýčil pred seba a vytasil meč. Aerius sa chopil svojho veľkého kladiva, Telarian obojručného meča, Danik vzal oba svoje meče, jediná Adriana sa krčila za nimi.
„Napočítal som ich zatiaľ desať. Patricius, to si vážne nemohol šliapnuť o kúsok vedľa ?“ riekol trochu naštvane Danik.
„Prestaňte sa hádať a začnite pomaly ustupovať ! Útočte len keď to bude nevyhnutné,“ zahlásil Aerius.
„Svetlo nás opatruj,“ vyriekol krátku modlitbu Telarian a sledoval chodiace mŕtvoly pred sebou.
Zombíci boli na dosah, Danik nevydržal a sťal prvého, čo sa motal pred ním. Dvojca paladinov tiež rozdali svoje prvé úspešné zásahy.
„Je čas ísť !“ vyhŕkol Patricius, stiahol štít a všetci sa spoločne dali na útek. Už hádam bolo jedno, koľko ich stretnú. Pri behu sa Adriana nepozerala pod nohy, zakopla o mŕtvolu a spadla. Telarian sa zastavil a otočil sa, či sa zvládne postaviť dostatočne rýcho. Čert to ber, kolenom o kameň.
„Adriana !“ zakričal a bežal spiatky. Odrazil prvého zombieho, ktorý k nej mal už blízko. Ostatní nemali na výber, museli sa vrátiť. Začali nemrtvých rezať, aby získali čas.
„Patrícius, vezmi ju! Ja sa o obranu postarám,“
„Lenže ty nemáš štít, s ktorým sa bráni efektívnejšie!“ zakričal späť mladík a stínal končatiny nemrtvých, čo sa mu priblížili na dosah. Danik pri rezbe bodoval, stínal hlavu za hlavou. Telarian už Adrianu držal v náručí, zvolal na ostatných: „Mám ju ! Vypadnite !“
Danik sa okamžite stiahol, Aerius tiež. Patriciusa chytil jeden zombie za nohy a pevne mu ich zovrel, ako železné okovy pripútané k oceľovej guli. Stále sa odhodlane oháňal mečom a zotnul ešte nejakého toho nemrtvého.
„No tak bežte ! Už ich neudržím !“ zvolal štítonoš mohutne, keď si uvedomil, že je to jeho koniec.
Všetkým to bolo jasné, obetoval sa, aby sa oni mohli zachrániť. Za úteku za sebou už len počuli krik plný agónie a utrpenia. Nemohli sa otočiť, nešlo to...
Boli na druhom konci mesta, konečne cesta preč. Telarian predal Adrianu Danikovi, musel si oddýchnuť a obzrieť sa, v očiach mal žiaľ a veľký smútok. Tu mu Aerius dal ruku na rameno a riekol: „Urobil to pre nás, Telarian. Vedel, že my by sme pre neho urobili to isté. Svetlo mu už dopraje pokojného spánku. Musíme ísť ďalej, teraz nemôžeme trúchliť.“
„Budem sa zaň modliť. Budem ďakovať Svetlu, že vďaka jeho obetavosti my môžeme žiť,“ riekol Telarian.
Po krátkej pauze sa znovu dali do pohybu. Pokračovali bez prestávky, kým Morové Pláne nebudú mať absolútne za sebou. S dvoma prestávkami po ceste, sa dostali až do Southshore v starom Hillsbrade.
Čau návratu.
Prešli dni, týždne, mesiace, dokonca celý rok. Ale jedného dňa sa do Hillsbradu dostali správy, že v Morových Zemiach ešte stále žijú rytieri, ktorí sú odhodlaní Pohromu zničiť. Štyria priatelia sa po dlhšom čase zišli v krčme a začali o tom polemizovať...
„Kto už len by bol tak šialený, aby tam šiel znovu ?“ prehlásil Danik.
„Je mi jasné, že je to nebezpečné, ale je to naša vlasť. Mali by sme sa tam vrátiť a pridať sa k rytierom,“ riekol Telarian.
„Každý z nás toto riziko pozná. Ideme dobrovoľne slúžiť pre dobrú vec,“ doplnil Aerius
„Zabijete sa, obaja,“ slabo prenesie Adriana, pri tom oboch paladinov prechádza smutným pohľadom.
„Aj keby sme mali zomrieť, tak so sebou zoberieme čo najviac nemrtvých. Náš kraj potrebuje každého zdatného bojovníka,“ odhodlane reční Telarian.
Danik a Adriana po sebe pozerajú dosť chaoticky, azda sa chceli dohovoriť pohľadmi. Danik sa nakoniec pozrel na paladinov a riekol: „Tri dni, chcem tri dni na prípravu.“
„Fajn, tri dni a potom sa vyrazí,“ spokojne povedal Aerius a vstal od stola.
Všetci vstali a šli si po svojom. Potrebovali sa pripraviť na cestu späť do Morových Zemí.
O tri dni neskôr, včas ráno sa všetci zišli na námestí. Všetci boli pripravený znovu si prejsť tým peklom, ktorým prešli, aby sa zachránili. Vzali si kone a vyrazili k hraniciam. Trvalo to menej ako polovicu času, ktorý im vtedy trval zísť dole do mesta. Hneď na hranici Morových Zemí natrafili na hliadku, stavali tábor. I pristúpil k nim Telarian a opýtal sa: „Svetlo s vami, bratia.“
Jeden z mužov pohliadol na štvoricu, odpovedal: „Svetlo s vami, čo tu hľadáte ? Vôbec by ste sem nemali chodiť.“
„Chceli by sme sa pridať k tým, čo bojujú o zničenie nemrtvých v tejto zemi,“ prehovoril Telarian.
Tu z jedného hotového stanu vystúpil muž bez helmy a s tabardom. Čierne pozadie, biely kruh a zlatisté trojuholníky symbolizujúce lúče. Planým pohľadom pozrel na skupinu a riekol: „Takže niekto má záujem priložiť ruku k dielu ? Chcete sa vážne pridať k oslobodzovaniu tejto zeme ?“
Skupina jednotne prikývla. Muž na nich pokynul, aby šli bližšie. Telarian, Aeris, Danik a Adriana zliezli z koňov a pristúpili k stanu váženého muža.
„Nebude to žiadna prechádzka ružovým sadom, musíte očakávať nebezpečie, ktoré na nás bude čihať. Týmto vám dávam poslednú možnosť odísť.“
Nikto sa nepohol, už sa dávno rozhodli, nechceli odísť. Muž prikývol a rozdal im tabardy a hrdo zvolal: „Dovoľte mi privítať vás v ráde Belostného Úsvitu.“
Pár dní pobudli v tábore s nadpriemerným pokojom. Jedného dňa bola zostavená skupina piatich mužov, medzi nimi bol aj Telarian a Danik. Mali obhliadnuť blízke okolie, aby mali územie stále pod kontrolou. Kráčali ďalej po ceste, ktorá mala viesť k Andorhalu. Tu jeden muž prudko zastavil, napokon všetci zastavili...
„Niekto tu je,“ poznamenal ten, čo zastavil ako prvý.
„Telarian, ty si paladin, cítiš niečo ?“ ozval sa Danik s vytasenými mečmi a neustále hľadel na lesy okolo.
Telarian zavrel oči, modlil sa k Svetlu: „Všemohúce Svetlo, ty ktoré nad nami držíš stráž, ukáž mi, kde je náš nepriateľ.“ Prudko otvoril oči.
„Čo si videl ?“ naliehal Danik.
„Tucet, tucet nemrtvých za stromami !“, skoro až vykríkol, aby to všetci zreteľne počuli.
S poza jedného stromu vyletela sekera a trafila posledného člena z boku do hrudníka. Okamžite sa zvalil v bolesti k zemi. Krik, ktorý vydával, bol ako spúšťacie tlačidlo, ktoré prikázalo k útoku.
„Kryte sa !“ vykríkol ďalší.
Boj sa začal, presila bola značná. Telarian sa oháňal svojím kladivom a vďaka dobre miereným ranám, dvaja nemrtví šli rýchlo k zemi. Jeho spolubojovníci na tom však neboli najlepšie. Mal voľný priestor, tak sa začal modliť: „Všemohúce Svetlo, neopúšťaj nás v situáci našej najkritickejšej a pomáhaj nám. Posilni nás, aby sme ďalej mohli bojovať v tvojom mene.“
Jeho pravá ruka sa rozžiarila. Nad najbližšími ťažkoodencami sa objavili nepatrné lúče svetla. Nemrtví, ktorí na nich útočili sa akoby zasekli, svetlo ich dráždilo. Ale ťažkoodenci im už nedali šance, s požehnaním Svetla sa im podarilo nemrtvých zničiť oveľa efektívnejšie. Telarian ďakovne kývol a vykonal na sebe symbol kladiva. Chytil svoje kladivo a znovu sa vrhol do boja...
Presila bola porazená. Všetci čo stáli, ďakovali Svetlu. Lenže medzi nimi ležal muž, ktorý na tom vôbec nebol dobre. Telarian si k nemu kľakol, pozrel na Danika a riekol naliehavo: „Pomôž mi, vyberiem tú sekeru, ty mu rozviaž pancier !“
Telarian vyriekol krátku modlidbu a sekeru vytiahol z tela. Zranený vojak bolesťou zareval. Danik mu okamžite začal odisťovať predný pancier, opatrne mu ho dal dole, aby neublížil ešte viac. Rana bola škaredá. Paladin si zhodil rukavicu a ruku dal nad ranu, pohliadol mužovi do očí.
„Veríš v Svetlo, brat môj ? Veríš naň celým svojím srdcom ? Veríš, že ťa dokáže uzdraviť ?“
„Áno, áno, áno verím !“ vyhŕkol muž zo seba.
„Modli sa k nemu. Modlite sa všetci za svojho brata !“
Kým všetci mumlali spoločnú modlidbu. Telarian sa modlil tiež: „Mocné Svetlo, tvoj zranený bojovník ťa prosí o milosť. Dovoľ mi ho uzdraviť tvojou silou, ktorá z tvojho požehnania prúdi mojimi žilami.“
Trvalo to len chvíľu a cez ruku začalo prúdiť svetlo priamo do rany. Príjemný hrejivý pocit zraneného upokojil a už len oddychoval. Svetlo ranu pomaly zacelilo, ale ostala tam jazva. Keď Telarian skončil, pozrel na jazvu a povedal: „Svetlo k tebe bolo milostivé. Pamätaj na tento deň, kedy ťa zachránilo.“ Vstali obaja a s celou skupinou sa pobrali do tábora, vyčerpaní, unavení.
Na druhý deň sa nedialo nič, každý mal svoju prácu: niektorí stavali stany, iní hliadkovali, a ďalší zas ošetrovali. Danik, verný Telarianov priateľ, z posledného boja vyšiel len so zranenou rukou.
„Nemal by si odpočívať, Danik ?“ opýtal sa Telarian.
„Myslím, že po včerajšku si to zaslúžime všetci,“ prosto odpovedal Danik.
„Urobil som, čo bolo v mojich silách.“
„Však samozrejme, Telarian, včera si zachránil jeden život. To je na výbornú,“ Danik sa ho zjavne snažil pochváliť.
„Neprežeň to s tou chválou, lebo mi myseľ zastrie pýcha,“ s úsmevom na tvári riekol paladin.
Pokojný rozhovor narušila hádka neďaleko. Bola medzi človekom a orkom, ale medzi nich sa ešte zaplietla nočná elfka. Telarian teda vstal a kráčal k tým trom osobám, hádka bola počuť z polovice cesty.
„Ty si vážne myslíš, že ti uverím výhovorku „Ja som zakopol, lebo helma má malé hľadisko ?“. Každého stanu čo sa dotkneš, sa rozpadne.“
„Počúvaj ty skrček ružový, každý stan čo postavíš, je na riť. Keby si tie kolíky zabil do zeme v jednej rovine, ani ten najväčší mamlas by ti o to nezakopol. Takže tu zo seba nerob šéfa a oprav svoju robotu.“
„Ohó ! Tak ork je veľký architekt ? Tak prečo sa neskrčíš a neukážeš mi to, čo ?“
„Oboch vás znovu prosím, upokojte sa,“ vložila sa do hádky elfka.
„Drž pysk, ušatá. Toto je rozhovor medzi mužom a orkom, medzi štyrmi očami,“ zavrčal muž na elfku.
Elfka sa zamračila a rezignovane ustúpila, tu už prišiel Telarian.
„Svetlo s vami páni, takže kde je problém ?“
„Ten ork mi zdevastoval stan !“
„Ten muž si myslí, že mi môže rozkazovať.“
„Dobre, po jednom. Prvý mi povie svoju verziu ork.“
„Chm, chcel som mu takým priateľským tónom vysvetliť, že ten stan je na jedno kopyto. Tie kolíky ma rozhádzané, kde sa mu zapáčilo. No keďže ma ignoroval a urážal, tak som mu dva kolíky odrovnal. Na jeho smolu bol v stane,“ Telarian na orka prikývol a potom kývol na muža.
„Takže, tento ork ma furt buzeroval s tým, že tie kolíky majú byť v jednej rovine. Stále sa snažil po mne opravovať. Keď som mu vysvetlil, že jeho kolíky ani poriadne nenatiahnu stan, tak pokračoval ďalej. Vyložene som mu povedal aby si dal odchod, že ja si ho urobím ako ja chcem a že ja v ňom budem spávať. Keď som vliezol do stanu, počul som buchnutie kladiva o drevo a stan sa na mňa zrútil.“
Telarian znovu prikývol. Chvíľu rozmýšľal, ako ich spravodlivo rozsúdiť.
„No, musím dať za pravdu orkovi, že kolíky by mali byť v pekne vedľa seba,“ ork sa uškrnul, ale muž len otváral ústa a nemohol uveriť, že mu paladin neuznal za pravdu.
„Ale zas musím povedať, že keď si chce niekto urobiť svoju prácu podľa seba a nepotrebuje zásah druhého, je lepšie odísť a nerobiť mu zle,“ tento krát bol vyškerený muž a ork trochu zamračený.
„Urobíme kompromis: Ork sa ospravedlní, že na muža zhodil stan a muž sa ospravedlní, že orka ponižoval. Pre dobro všetkých.“
Obaja najskôr krútili hlavami, ale keď videli, že paladin na rozsudku trval, podali si ruky a ospravedlnili sa.
„Urobte ten stan znovu a spoločne, bez hádok,“ obaja kývli, ale nevyzeralo to presvedčivo.
Prešla polhodina, stan stál a elfka to šla zreferovať Telarianovi.
„Ishnu, múdry človek. Prišla som vám povedať, že stan stojí a nikto sa už neháda. Elune vedela, prečo do toho nemám zasahovať.“
Telarian chvíľu prikyvoval, ale zvraštil obočie, keď počul Elune miesto Svetla.
„Povedz mi, nočná elfka, čo pre teba znamená Elune ?“
„Elune je naša bohyňa, naša ochránkyňa, ktorá nad nami, deťmi hviezd, starostlivo bdie. Modlím sa k nej každý večer, niekedy i celú noc“
„Takže ty neveríš v Svetlo ?“ trochu znepokojene sa opýtal.
„Verím v svetlo nočného mesiaca, ktorý nás chráni každú noc.“
„Môžeš ísť, Svetlo s tebou,“ elfka paladinovi nepatrne kývla a odišla.
Telarian krútil hlavou. Radšej sa nad tým nezaoberal a pozeral kamsi pred seba...
Pád Kráľa Lichov
Táto správa sa šírila ako denné svetlo. Do každého mesta, do každej dediny. V kaplnke Light´s Hope sme vzývali Svetlo, radovali sme sa a oslavovali. Za celé tie odslúžené roky som sa necítil viac šťastný, ako v tento deň. Hoci sme Morové Pláne nevyčistili úplne, táto správa bola tak silná, že sme na pár dní na všetko zabudli. Po oslavách sme sa znovu vrátili do každodennej práce.
Pri jednej hliadke som počul, že starý Hillsbrad, ako ho poznám, vraj už neexistuje. Dosť som sa divil, však ešte pred pár rokmi to bola pekná krajina. Vraj ho celý kolonizoval Gilneas. Šiel som za nadriadenými. Chcel som, aby ma uvoľnili zo služby v Morových Zemiach a mohol sa tak vypraviť do nového Hillbsradu a mohol tam šíriť jednotu a dobro, ktoré som sa naučil v Morových Zemiach.
Nikaelo - 51 dní, 14 RPB
Argasian - 6 dní, 6 RPB
Alian - 7 dní, 5 RPB
Počet EB bodů
To už by snáď poviete vy.
◦Proč danou postavu chcete, co si od jejího hraní slibujete
Rád by som si oprášil RP za paladina, ktoré som nehral snáď celé veky.
Nesľubujem si zatiaľ žiadne vysoké ciele, ale niečo sa určite nájde.
A tu už príbeh z histórie môjho paladina:
Obdobie Tretej Vojny
Lordareon sa rozpadal. Stratholme bol zničený a vojská sa začali rozdeľovať. Niektorí ostali verní Arthasovi a jeho zaslepenosti, iní ostali verní kráľovi a Utherovi.
Nasledoval som skupinu odchádzajúcu od Stratholmu. Všetkým bolo jasné, že to čo robí princ Arthas, je šialené. Na druhej strane nebol čas to rozoberať, museli sme sa pripraviť na ďalšie kroky proti Pohrome.
Deň, kedy Hlavné Mesto padlo.
Všetci sa radovali s jeho návratu. Vítali ho s otvorenou náručou, spevmi, kvetmi. Ale to čo sa stalo potom, nikto nečakal. Zabil vlastného otca, kráľa Lordareonu. Vypukol chaos, panika a zmätok. Do toho všetkého sa znovu začala šíriť nákaza. Nič sa nedalo robiť, len utekať preč. Mnoho zmarených životov tým smrtonosným morom, mnoho tých, čo to nestihli.
Čas odchodu
Pár dní bol pokoj, ale bolo to len ticho pred búrkou, ktorá mala znovu udrieť. Bál som sa ostať na jednom mieste. Presvedčil som pár ľudí, ktorí mi boli blízky, aby si zbalili najpotrebnejšie veci a vydali sa so mnou hľadať cestu z Lordareonu. Adriana bola medik, Danik šermiar, Patricius štítonoš a Aerius paladin, to boli moji priatelia. Chceli sme sa presúvať čo najrýchlejšie, nikto nemal celú plátovú zbroj, mali sme maximálne panciere, chrániče na ramena a plátové rukavice, zvyšok tela nám chránila kožená zbroj. Dedinu sme opustili za úsvitu, čakala nás dlhá cesta...
Mierili sme do Andorhalu, odtiaľ sme to chceli vziať ďalej na juh, za hranice Lordaeronu. Šli sme primeraným tempom, vedeli sme, že kedykoľvek môžeme naraziť na nemrtvých. Pred Andorhalom sa aj tak stalo...
. . .
„Všetci k zemi ! Vidím zástupy nemrtvých.“ zahlásil Telarian. Skupina piatich ľudí zišla z cesty a schovala sa v hustom poraste.„Snáď nepôjdu našim smerom,“ prehovoril jemný ženský hlas.
„Budem rád, keď toto prejdeme bez boja,“ ozval sa muž s hrubším hlasom, ktorý mal pre istotu pripravený krátky meč.
„Zbytočne by sme na seba upozornili, boj by nemal zmysel,“ svôj názor vyslovil aj mladík vyzbrojený štítom kryjúc skupine chrbty.
„Nikto tam nepôjde, jednoducho počkáme, kým odídu. Modlime sa k Svetlu, aby nás nijak nespozorovali,“ ukončil Telarian diskusiu.
Padol podvečer a zástup nemrtvých už bol ďaleko na východe, ale nič nechceli riskovať. Mesto bolo absolútne zdevastované, nebolo počuť nikoho, len vánok túlajúc sa ulicami, roznášajúc prach zo zeme a dym so spálených domov. O kúsok ďalej to nebolo o nič lepšie, dokonca to bolo ešte horšie...
„Svetlo, toľko mŕtvych...“ zhrozene riekol Patrícius
„Je tu i plno rozsekaných ghulov, muselo tu dôjsť ku krvavej bitke,“ prehovoril Danik, ruky mal blízko mečov, chcel si byť istý, že ho nič neprekvapí.
Telarian sa zastavil nad telami, zopnul ruky a začal sa potichu modliť. Aerius sa k nemu pridal, modlili sa spolu.
„Večné Svetlo, prijmi k sebe duše týchto padlých bojovníkov a dopraj im odpočinku, ktorý si zaslúžia. Amen,“ obaja paladinovia vykonali znak kladiva a otočili sa k skupine.
„Viac pre nich momentálne urobiť nemôžeme, len prosiť Svetlo o ich pokojný spánok,“ povedal Aerius.
„Poďme odtiaľto, nechcem tu ostávať príliš dlho,“ prosiac preniesla Adriana.
Pokračovali, ale jediný Patriciusov krok na suché kosti, ktorých praskot sa rozľahol po celom opustenom meste, ukončil tichú prechádzku. Zo zničených domov začali vyliezať zvedaví nemrtví a hľadali narušiteľov ich pokoja.
„No do r*ti,“ zanadával si, štít vztýčil pred seba a vytasil meč. Aerius sa chopil svojho veľkého kladiva, Telarian obojručného meča, Danik vzal oba svoje meče, jediná Adriana sa krčila za nimi.
„Napočítal som ich zatiaľ desať. Patricius, to si vážne nemohol šliapnuť o kúsok vedľa ?“ riekol trochu naštvane Danik.
„Prestaňte sa hádať a začnite pomaly ustupovať ! Útočte len keď to bude nevyhnutné,“ zahlásil Aerius.
„Svetlo nás opatruj,“ vyriekol krátku modlitbu Telarian a sledoval chodiace mŕtvoly pred sebou.
Zombíci boli na dosah, Danik nevydržal a sťal prvého, čo sa motal pred ním. Dvojca paladinov tiež rozdali svoje prvé úspešné zásahy.
„Je čas ísť !“ vyhŕkol Patricius, stiahol štít a všetci sa spoločne dali na útek. Už hádam bolo jedno, koľko ich stretnú. Pri behu sa Adriana nepozerala pod nohy, zakopla o mŕtvolu a spadla. Telarian sa zastavil a otočil sa, či sa zvládne postaviť dostatočne rýcho. Čert to ber, kolenom o kameň.
„Adriana !“ zakričal a bežal spiatky. Odrazil prvého zombieho, ktorý k nej mal už blízko. Ostatní nemali na výber, museli sa vrátiť. Začali nemrtvých rezať, aby získali čas.
„Patrícius, vezmi ju! Ja sa o obranu postarám,“
„Lenže ty nemáš štít, s ktorým sa bráni efektívnejšie!“ zakričal späť mladík a stínal končatiny nemrtvých, čo sa mu priblížili na dosah. Danik pri rezbe bodoval, stínal hlavu za hlavou. Telarian už Adrianu držal v náručí, zvolal na ostatných: „Mám ju ! Vypadnite !“
Danik sa okamžite stiahol, Aerius tiež. Patriciusa chytil jeden zombie za nohy a pevne mu ich zovrel, ako železné okovy pripútané k oceľovej guli. Stále sa odhodlane oháňal mečom a zotnul ešte nejakého toho nemrtvého.
„No tak bežte ! Už ich neudržím !“ zvolal štítonoš mohutne, keď si uvedomil, že je to jeho koniec.
Všetkým to bolo jasné, obetoval sa, aby sa oni mohli zachrániť. Za úteku za sebou už len počuli krik plný agónie a utrpenia. Nemohli sa otočiť, nešlo to...
Boli na druhom konci mesta, konečne cesta preč. Telarian predal Adrianu Danikovi, musel si oddýchnuť a obzrieť sa, v očiach mal žiaľ a veľký smútok. Tu mu Aerius dal ruku na rameno a riekol: „Urobil to pre nás, Telarian. Vedel, že my by sme pre neho urobili to isté. Svetlo mu už dopraje pokojného spánku. Musíme ísť ďalej, teraz nemôžeme trúchliť.“
„Budem sa zaň modliť. Budem ďakovať Svetlu, že vďaka jeho obetavosti my môžeme žiť,“ riekol Telarian.
Po krátkej pauze sa znovu dali do pohybu. Pokračovali bez prestávky, kým Morové Pláne nebudú mať absolútne za sebou. S dvoma prestávkami po ceste, sa dostali až do Southshore v starom Hillsbrade.
Čau návratu.
Prešli dni, týždne, mesiace, dokonca celý rok. Ale jedného dňa sa do Hillsbradu dostali správy, že v Morových Zemiach ešte stále žijú rytieri, ktorí sú odhodlaní Pohromu zničiť. Štyria priatelia sa po dlhšom čase zišli v krčme a začali o tom polemizovať...
„Kto už len by bol tak šialený, aby tam šiel znovu ?“ prehlásil Danik.
„Je mi jasné, že je to nebezpečné, ale je to naša vlasť. Mali by sme sa tam vrátiť a pridať sa k rytierom,“ riekol Telarian.
„Každý z nás toto riziko pozná. Ideme dobrovoľne slúžiť pre dobrú vec,“ doplnil Aerius
„Zabijete sa, obaja,“ slabo prenesie Adriana, pri tom oboch paladinov prechádza smutným pohľadom.
„Aj keby sme mali zomrieť, tak so sebou zoberieme čo najviac nemrtvých. Náš kraj potrebuje každého zdatného bojovníka,“ odhodlane reční Telarian.
Danik a Adriana po sebe pozerajú dosť chaoticky, azda sa chceli dohovoriť pohľadmi. Danik sa nakoniec pozrel na paladinov a riekol: „Tri dni, chcem tri dni na prípravu.“
„Fajn, tri dni a potom sa vyrazí,“ spokojne povedal Aerius a vstal od stola.
Všetci vstali a šli si po svojom. Potrebovali sa pripraviť na cestu späť do Morových Zemí.
O tri dni neskôr, včas ráno sa všetci zišli na námestí. Všetci boli pripravený znovu si prejsť tým peklom, ktorým prešli, aby sa zachránili. Vzali si kone a vyrazili k hraniciam. Trvalo to menej ako polovicu času, ktorý im vtedy trval zísť dole do mesta. Hneď na hranici Morových Zemí natrafili na hliadku, stavali tábor. I pristúpil k nim Telarian a opýtal sa: „Svetlo s vami, bratia.“
Jeden z mužov pohliadol na štvoricu, odpovedal: „Svetlo s vami, čo tu hľadáte ? Vôbec by ste sem nemali chodiť.“
„Chceli by sme sa pridať k tým, čo bojujú o zničenie nemrtvých v tejto zemi,“ prehovoril Telarian.
Tu z jedného hotového stanu vystúpil muž bez helmy a s tabardom. Čierne pozadie, biely kruh a zlatisté trojuholníky symbolizujúce lúče. Planým pohľadom pozrel na skupinu a riekol: „Takže niekto má záujem priložiť ruku k dielu ? Chcete sa vážne pridať k oslobodzovaniu tejto zeme ?“
Skupina jednotne prikývla. Muž na nich pokynul, aby šli bližšie. Telarian, Aeris, Danik a Adriana zliezli z koňov a pristúpili k stanu váženého muža.
„Nebude to žiadna prechádzka ružovým sadom, musíte očakávať nebezpečie, ktoré na nás bude čihať. Týmto vám dávam poslednú možnosť odísť.“
Nikto sa nepohol, už sa dávno rozhodli, nechceli odísť. Muž prikývol a rozdal im tabardy a hrdo zvolal: „Dovoľte mi privítať vás v ráde Belostného Úsvitu.“
Pár dní pobudli v tábore s nadpriemerným pokojom. Jedného dňa bola zostavená skupina piatich mužov, medzi nimi bol aj Telarian a Danik. Mali obhliadnuť blízke okolie, aby mali územie stále pod kontrolou. Kráčali ďalej po ceste, ktorá mala viesť k Andorhalu. Tu jeden muž prudko zastavil, napokon všetci zastavili...
„Niekto tu je,“ poznamenal ten, čo zastavil ako prvý.
„Telarian, ty si paladin, cítiš niečo ?“ ozval sa Danik s vytasenými mečmi a neustále hľadel na lesy okolo.
Telarian zavrel oči, modlil sa k Svetlu: „Všemohúce Svetlo, ty ktoré nad nami držíš stráž, ukáž mi, kde je náš nepriateľ.“ Prudko otvoril oči.
„Čo si videl ?“ naliehal Danik.
„Tucet, tucet nemrtvých za stromami !“, skoro až vykríkol, aby to všetci zreteľne počuli.
S poza jedného stromu vyletela sekera a trafila posledného člena z boku do hrudníka. Okamžite sa zvalil v bolesti k zemi. Krik, ktorý vydával, bol ako spúšťacie tlačidlo, ktoré prikázalo k útoku.
„Kryte sa !“ vykríkol ďalší.
Boj sa začal, presila bola značná. Telarian sa oháňal svojím kladivom a vďaka dobre miereným ranám, dvaja nemrtví šli rýchlo k zemi. Jeho spolubojovníci na tom však neboli najlepšie. Mal voľný priestor, tak sa začal modliť: „Všemohúce Svetlo, neopúšťaj nás v situáci našej najkritickejšej a pomáhaj nám. Posilni nás, aby sme ďalej mohli bojovať v tvojom mene.“
Jeho pravá ruka sa rozžiarila. Nad najbližšími ťažkoodencami sa objavili nepatrné lúče svetla. Nemrtví, ktorí na nich útočili sa akoby zasekli, svetlo ich dráždilo. Ale ťažkoodenci im už nedali šance, s požehnaním Svetla sa im podarilo nemrtvých zničiť oveľa efektívnejšie. Telarian ďakovne kývol a vykonal na sebe symbol kladiva. Chytil svoje kladivo a znovu sa vrhol do boja...
Presila bola porazená. Všetci čo stáli, ďakovali Svetlu. Lenže medzi nimi ležal muž, ktorý na tom vôbec nebol dobre. Telarian si k nemu kľakol, pozrel na Danika a riekol naliehavo: „Pomôž mi, vyberiem tú sekeru, ty mu rozviaž pancier !“
Telarian vyriekol krátku modlidbu a sekeru vytiahol z tela. Zranený vojak bolesťou zareval. Danik mu okamžite začal odisťovať predný pancier, opatrne mu ho dal dole, aby neublížil ešte viac. Rana bola škaredá. Paladin si zhodil rukavicu a ruku dal nad ranu, pohliadol mužovi do očí.
„Veríš v Svetlo, brat môj ? Veríš naň celým svojím srdcom ? Veríš, že ťa dokáže uzdraviť ?“
„Áno, áno, áno verím !“ vyhŕkol muž zo seba.
„Modli sa k nemu. Modlite sa všetci za svojho brata !“
Kým všetci mumlali spoločnú modlidbu. Telarian sa modlil tiež: „Mocné Svetlo, tvoj zranený bojovník ťa prosí o milosť. Dovoľ mi ho uzdraviť tvojou silou, ktorá z tvojho požehnania prúdi mojimi žilami.“
Trvalo to len chvíľu a cez ruku začalo prúdiť svetlo priamo do rany. Príjemný hrejivý pocit zraneného upokojil a už len oddychoval. Svetlo ranu pomaly zacelilo, ale ostala tam jazva. Keď Telarian skončil, pozrel na jazvu a povedal: „Svetlo k tebe bolo milostivé. Pamätaj na tento deň, kedy ťa zachránilo.“ Vstali obaja a s celou skupinou sa pobrali do tábora, vyčerpaní, unavení.
Na druhý deň sa nedialo nič, každý mal svoju prácu: niektorí stavali stany, iní hliadkovali, a ďalší zas ošetrovali. Danik, verný Telarianov priateľ, z posledného boja vyšiel len so zranenou rukou.
„Nemal by si odpočívať, Danik ?“ opýtal sa Telarian.
„Myslím, že po včerajšku si to zaslúžime všetci,“ prosto odpovedal Danik.
„Urobil som, čo bolo v mojich silách.“
„Však samozrejme, Telarian, včera si zachránil jeden život. To je na výbornú,“ Danik sa ho zjavne snažil pochváliť.
„Neprežeň to s tou chválou, lebo mi myseľ zastrie pýcha,“ s úsmevom na tvári riekol paladin.
Pokojný rozhovor narušila hádka neďaleko. Bola medzi človekom a orkom, ale medzi nich sa ešte zaplietla nočná elfka. Telarian teda vstal a kráčal k tým trom osobám, hádka bola počuť z polovice cesty.
„Ty si vážne myslíš, že ti uverím výhovorku „Ja som zakopol, lebo helma má malé hľadisko ?“. Každého stanu čo sa dotkneš, sa rozpadne.“
„Počúvaj ty skrček ružový, každý stan čo postavíš, je na riť. Keby si tie kolíky zabil do zeme v jednej rovine, ani ten najväčší mamlas by ti o to nezakopol. Takže tu zo seba nerob šéfa a oprav svoju robotu.“
„Ohó ! Tak ork je veľký architekt ? Tak prečo sa neskrčíš a neukážeš mi to, čo ?“
„Oboch vás znovu prosím, upokojte sa,“ vložila sa do hádky elfka.
„Drž pysk, ušatá. Toto je rozhovor medzi mužom a orkom, medzi štyrmi očami,“ zavrčal muž na elfku.
Elfka sa zamračila a rezignovane ustúpila, tu už prišiel Telarian.
„Svetlo s vami páni, takže kde je problém ?“
„Ten ork mi zdevastoval stan !“
„Ten muž si myslí, že mi môže rozkazovať.“
„Dobre, po jednom. Prvý mi povie svoju verziu ork.“
„Chm, chcel som mu takým priateľským tónom vysvetliť, že ten stan je na jedno kopyto. Tie kolíky ma rozhádzané, kde sa mu zapáčilo. No keďže ma ignoroval a urážal, tak som mu dva kolíky odrovnal. Na jeho smolu bol v stane,“ Telarian na orka prikývol a potom kývol na muža.
„Takže, tento ork ma furt buzeroval s tým, že tie kolíky majú byť v jednej rovine. Stále sa snažil po mne opravovať. Keď som mu vysvetlil, že jeho kolíky ani poriadne nenatiahnu stan, tak pokračoval ďalej. Vyložene som mu povedal aby si dal odchod, že ja si ho urobím ako ja chcem a že ja v ňom budem spávať. Keď som vliezol do stanu, počul som buchnutie kladiva o drevo a stan sa na mňa zrútil.“
Telarian znovu prikývol. Chvíľu rozmýšľal, ako ich spravodlivo rozsúdiť.
„No, musím dať za pravdu orkovi, že kolíky by mali byť v pekne vedľa seba,“ ork sa uškrnul, ale muž len otváral ústa a nemohol uveriť, že mu paladin neuznal za pravdu.
„Ale zas musím povedať, že keď si chce niekto urobiť svoju prácu podľa seba a nepotrebuje zásah druhého, je lepšie odísť a nerobiť mu zle,“ tento krát bol vyškerený muž a ork trochu zamračený.
„Urobíme kompromis: Ork sa ospravedlní, že na muža zhodil stan a muž sa ospravedlní, že orka ponižoval. Pre dobro všetkých.“
Obaja najskôr krútili hlavami, ale keď videli, že paladin na rozsudku trval, podali si ruky a ospravedlnili sa.
„Urobte ten stan znovu a spoločne, bez hádok,“ obaja kývli, ale nevyzeralo to presvedčivo.
Prešla polhodina, stan stál a elfka to šla zreferovať Telarianovi.
„Ishnu, múdry človek. Prišla som vám povedať, že stan stojí a nikto sa už neháda. Elune vedela, prečo do toho nemám zasahovať.“
Telarian chvíľu prikyvoval, ale zvraštil obočie, keď počul Elune miesto Svetla.
„Povedz mi, nočná elfka, čo pre teba znamená Elune ?“
„Elune je naša bohyňa, naša ochránkyňa, ktorá nad nami, deťmi hviezd, starostlivo bdie. Modlím sa k nej každý večer, niekedy i celú noc“
„Takže ty neveríš v Svetlo ?“ trochu znepokojene sa opýtal.
„Verím v svetlo nočného mesiaca, ktorý nás chráni každú noc.“
„Môžeš ísť, Svetlo s tebou,“ elfka paladinovi nepatrne kývla a odišla.
Telarian krútil hlavou. Radšej sa nad tým nezaoberal a pozeral kamsi pred seba...
Pád Kráľa Lichov
Táto správa sa šírila ako denné svetlo. Do každého mesta, do každej dediny. V kaplnke Light´s Hope sme vzývali Svetlo, radovali sme sa a oslavovali. Za celé tie odslúžené roky som sa necítil viac šťastný, ako v tento deň. Hoci sme Morové Pláne nevyčistili úplne, táto správa bola tak silná, že sme na pár dní na všetko zabudli. Po oslavách sme sa znovu vrátili do každodennej práce.
Pri jednej hliadke som počul, že starý Hillsbrad, ako ho poznám, vraj už neexistuje. Dosť som sa divil, však ešte pred pár rokmi to bola pekná krajina. Vraj ho celý kolonizoval Gilneas. Šiel som za nadriadenými. Chcel som, aby ma uvoľnili zo služby v Morových Zemiach a mohol sa tak vypraviť do nového Hillbsradu a mohol tam šíriť jednotu a dobro, ktoré som sa naučil v Morových Zemiach.
Naposledy upravil Alík dne Tue May 20, 2014 10:59 am, celkově upraveno 2 krát
